V minulosti vychýrené kúpele na strednom Pohroní, dnes už zabudnuté.

Napriek významu baníctva, železiarstva a pivovarníctva, Vyhne najviac preslávila železitá termálna voda a liečebné kúpele.

Vyhne ako kúpele sa spomínajú už v 13. storočí.

Vznik kúpeľov vo Vyhniach je spojený s ťažbou železnej rudy. Podľa ústneho podania, keď baníci začali raziť štôlňu na úbočí obrátenom na juh, sotvaže vyhĺbili sto krokov, dostali sa k prameňu vody nieže teplej, lež priam horúcej. Doba vzniku kúpeľov sa nedá presne určiť. Arnold Ipolyi spomína, že už v 13. storočí sa kúpele spomínajú pod menom „Szénasi hévvíz – Bzenická teplá voda“, že obsahuje železo a pramení vo vyhnianskych baniach. V 14. storočí až do prvej polovice 16. storočia boli majiteľmi kúpeľov príslušníci bohatej banskoštiavnickej rodiny Rösselovcov. Kúpele tvoril väčší murovaný kúpeľný dom, jednoducho zariadený. V päťdesiatych rokoch 16. storočia získal kúpele Quirin Schlaher. Tento v roku 1563 svoje nehnuteľnosti predal bratom Vítovi a Vavrincovi Öderovcom. Magistrát Banskej Štiavnice vyhlásil kúpnu zmluvu za neplatnú a predmetný majetok zhabal. Mesto Banská Štiavnica sa stalo majiteľom kúpeľov až do roku 1917. Mesto však za tie roky často dávalo kúpele do prenájmu.

Vyhne boli najvýznamnejšie liečebné miesto v Uhorsku.

Koncom 17. storočia vyhnianske kúpele nadobúdali z roka na rok väčší význam. Mesto vložilo do nich veľké investície najmä v l7. a 18. storočí, keď ich povznieslo na vrchol slávy a urobilo z nich vyhľadávané stredoeurópske kúpele. K dobrému chýru vyhnianskych kúpeľov prispel aj tamojší pobyt sedmohradského kniežaťa, vodcu stavovského povstania, Františka Rákocziho II. a jeho manželky Šarloty Amálie. Rákoczi sa rozhodol odkúpiť Vyhne i s kúpeľmi od mesta. Dohoda bola v júli 1708 uzavretá na obojstrannú spokojnosť a len porážka kurucov pri Trenčianskej Turnej zabránila Františkovi Rákoczimu II. prevziať svoj majetok. Kúpele potom naďalej obhospodarovalo mesto. Samu Borovszky vo svojej rozsiahlej monografii o Tekovskej župe doslova uvádza, že v tom čase boli kúpele vo Vyhniach najvýznačnejším liečebným miestom uhorskej krajiny.

V roku 1747 postihol kúpele požiar.

V roku 1723 kúpele pozostávali z troch budov. Jedna bola určená pre ubytovanie a stravovanie, v druhej bol bazén pre urodzenejších návštevníkov a v tretej bazén určený pre pospolitý ľud. V roku 1747 kúpeľná budova aj s blízkymi budovami zhorela. Mesto bolo nútené kúpele znovu vybudovať. Ešte začiatkom 19. storočia patrili tieto kúpele v Maďarsku medzi popredné a liečili sa tu uhorský palatín arciknieža Jozef so svojou manželkou, spisovateľ Móric Jókai aj Augustín Lobkovitz. V druhej polovici 19. storočia však už kúpele strácali na úrovni, keďže mesto Banská Štiavnica sa dostalo do zlej finančnej situácie. V 70. rokoch, keď sa pomery v štáte zlepšili, mesto sa s veľkým úsilím pustilo do záchrany kúpeľov a dalo pristaviť k starému kúpeľnému domu pavilón so zrkadlovým kúpeľom a jedáleň, nad ktorou bola čitáreň a hudobná sieň, bol zriadený nový – Horný park, promenáda, prechádzkové chodníky po kúpeľoch a okolí.

Nový vrt priniesol viac vody.

V 80. rokoch mesto požiadalo Viliama Zsigmondyho o vyvŕtanie artézskej studne. Vrt sa vynikajúco vydaril a artézsky prameň dával dvakrát toľko vody ako dosiaľ. Takto bola zaistená aj základňa kúpeľov a mesto vystavalo nový kúpeľný dom, ktorý sa skladal z nového kúpeľa so zrkadliskom a ubytovacej časti. Staré domy zmizli a prechádzkové cesty do hôr sa rozšírili na 20 km. S rozvojom kúpeľov vzrastala aj súkromná výstavba a vtedajší nájomca Jakab Hell oproti kúpeľom vystaval veľký hotel. Začali vyrastať aj súkromné stavby. Z významných osobností sa v kúpeľoch liečili v roku 1888 Filip Leopold Klement Coburg s manželkou princeznou Lujzou, dcérou belgického kráľa Leopolda II., jej sestra princezná Štefánia a Augustín Ľudovít Szárgothay Coburg. V roku 1917 predalo mesto Banská Štiavnica kúpele Žilinčanovi a Barančokovi zo Žarnovice a o rok ich od nich odkúpil štiavnický advokát Dr. Koloman Ungár.

Koniec vojny priniesol úplný koniec kúpeľov.

Po vzniku prvej ČSR stratili kúpele dolnouhorskú klientelu, prišla hospodárska kríza a kúpele začali upadať. Ungárovci sa orientovali na židovskú klientelu. Z Turistického domu spravili kóšer kuchyňu a pristavili štýlovú jedáleň – Sekt pavilón. Počas vojnových rokov, 8. februára 1940 prišli do kúpeľov prví protektorátni Židia a bol vytvorený tábor pod názvom Židovská vysťahovalecká skupina. V roku 1942 bol štatút tábora zmenený na Pracovný tábor Židov a väčšina prvých príslušníkov tábora bola odvezená v marci a apríli do Poľska. Nahradila ich skupina slovenských Židov, ktorých väčšina bola do konca septembra taktiež odvezená do Poľska. Po vypuknutí SNP bol tábor 21. septembra 1944 rozpustený. Nastali rabovačky materiálu a potravín, ako aj zariadenia nielen miestnymi občanmi, ale aj občanmi z okolia. Dielo skazy bolo dokonané požiarom po prechode frontu. Vypukol dňa 10. apríla 1945. Príčiny požiaru sa dodnes neobjasnili. Napriek úsiliu niekoľkých nadšencov sa už kúpele nepodarilo obnoviť.

Zdroj: Obec Vyhne