Z drevárskej osady sú dnes jedny z najstarších kúpeľov na Slovensku.

Vznikla ako drevorubačská osada, obyvatelia ťažili drevo pre bane v neďalekej Banskej Štiavnici. V roku 1350 tu bola založená prvá skláreň v Uhorsku. Produkovala chemické sklo, ktoré využívali hutníci pri zisťovaní obsahu zlata a striebra v rudách vyťažených v banskoštiavnickom banskom revíri.

História obce je známa od roku 1340.

Prvá písomná zmienka o Sklených Tepliciach pochádza z roku 1340. Približne v roku 1350 tu bola založená prvá skláreň v Uhorsku. Skláreň neprodukovala sklo pre bežné účely, ale chemické sklo, ktoré využívali hutníci pri zisťovaní obsahu zlata a striebra v rudách vyťažených v banskoštiavnickom banskom revíri. O činnosti sklárne nie je veľa známe, archívne dokumenty o nej informujú veľmi málo. Predpokladá sa, že zanikla niekedy v priebehu 17. storočia.

Blahodarné účinky termálnej minerálnej vody sú známe od vzniku obce.

Už od vzniku obce využívali jej obyvatelia blahodarné účinky termálnej minerálnej vody, ktorá tu vyviera doposiaľ. Sklené Teplice sa však ako kúpeľné miesto dostali do povedomia až v 16. storočí. Bolo to konkrétne v roku 1549, kedy ich vo svojej balneografii opísal známy vedec Juraj Wernher. Prvý rozbor vôd spravil až Karol Otto Moller v 18. storočí. Moller bol významným vedcom, učil aj Mateja Bela, pôsobil ako kúpeľný lekár v Sklených Tepliciach a dostal prezývku Slovenský Hipokrates najmä za svoje objavy v medicíne. Sklené Teplice svojimi chýrnymi kúpeľmi lákali mnoho odborníkov a cestovateľov. Sklené Teplice navštívil známy anglický cestovateľ Edward Brown, nemecký mineralóg a botanik Brückmann, ale i slovenský učenec Matej Bel.

V Sklených Tepliciach sa konal prvý medzinárodný kongres prírodovedcov na svete.

Po zániku sklárne bola v Sklených Tepliciach založená huta, v ktorej sa oddeľovalo zlato a striebro od nevyužívaných rúd pomocou olova. Keď v roku 1751 bol v Banskej Štiavnici na návšteve cisár František Lotrinský, manžel Márie Terézie, navštívil aj hutu v Sklených Tepliciach. Táto huta zanikla v roku 1781. V roku 1785 sa začala v týchto priestoroch zriaďovať amalgamačná huta, ktorá mala produkovať zlato a striebro zo zlatonosných rúd pomocou ortuti. Dokončili ju v roku 1786 a v tom istom roku v nej mal predstaviť pôvodca nepriamej amalgamácie Ignác Born svoju metódu pred mnohými odborníkmi sveta. V Sklených Tepliciach sa vtedy zišlo mnoho významných predstaviteľov vedeckého života 18. storočia, aby sa mohli zoznámiť s Bornovou nepriamou amalgamáciou. Vďaka hojnej účasti vedcov prebehol v Sklených Tepliciach prvý medzinárodný kongres prírodovedcov na svete, bola tu založená prvá medzinárodná vedecká spoločnosť na svete a vydávala prvý medzinárodný vedecký časopis na svete.

Amalgamačná metóda nebola ekonomicky výhodná, huta zanikla.

Vedenie spoločnosti bolo najprv v Sklených Tepliciach, no neskôr sa presťahovalo do Zellerfeldu v Nemecku. Huta postupne v deväťdesiatych rokoch 18. storočia zanikla, pretože amalgamačná metóda nespĺňala ekonomické predstavy vtedajších úradníkov. Budovy huty sa predali kúpeľom a súkromníkom, zariadenie sa rozdelilo medzi iné huty na okolí. Takto v Sklených Tepliciach zanikla priemyselná výroba a obec sa orientovala čisto len na kúpeľníctvo a poľnohospodárstvo. Kúpele v roku 1866 odkúpil murársky majster Jozef Gasparetz z Uľanky. Rodina Gasparetzová vlastnila kúpele až do vydania Benešových dekrétov, kedy im boli kúpele vyvlastnené a prepadli v prospech štátu.

Termálne kúpele Sklené Teplice patria medzi najstaršie na Slovensku.

Liečebné termálne kúpele Sklené Teplice patria medzi najstaršie kúpele na Slovensku. Koncom 17. storočia sa kúpele dostali do správy Banského úradu v Banskej Štiavnici, ktorý sa zaslúžil o výstavbu kúpeľných budov a následné liečebné využitie minerálnych prameňov. Výskyt termálnych prameňov bol považovaný za najväčšiu prírodnú zvláštnosť. Termálne vody vyvierali na blízkom vršku z travertínového pokrovu. Z viacerých prameňov boli dva najvýznamnejšie, jeden mal vodu príjemne teplú a druhý horúcu. Druhou prírodnou zvláštnosťou bol jaskynný kúpeľ Parenica. Liečivá termálna voda patrí svojím zložením medzi zemité vody mierne mineralizované s dominantným obsahom magnézia a kalcia, ktoré ju predurčuje na liečbu ochorení pohybového a nervového ústrojenstva. Termálna voda v bazénoch sa chemicky neupravuje a každý deň sa v bazénoch voda vymieňa. Do bazénov nateká priamo z prameňov.

Sklené Teplice vlastnili postupne rôzni majitelia.

Sklené Teplice ležia v severozápadnej časti Štiavnických vrchov v údolí potoka Teplá, v okrese Žiar nad Hronom, v Banskobystrickom kraji. Do roku 1960 obec patrila pod Tekovskú župu, okres Nová Baňa, kraj Banská Bystrica. Po roku 1960 patrila pod okres Žiar nad Hronom, kraj Stredoslovenský. Sklené Teplice vlastnili postupne rôzni majitelia. Súčasťou obce sú aj časti Nade a Vydrica, ktoré sa spomínajú koncom 13. storočia. V roku 1373 sa spomína ako Haisspad a Teplicze. Časť obce patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku, ktoré tu malo mlyn a kúriu a časť obce vlastnilo panstvo hradu Šášov, ktoré v roku 1388 získalo celú obec. Keď v polovici 14. storočia vymrel rod Dócziovcov pripadla obec Lippayovcom. Koncom 17. storočia vymrel rod Lippayovcov a celý kúpeľný majetok pripadol štátu. Kúpele sa dostali do správy vrchnostenského Banského úradu v Banskej Štiavnici.

Nad obcou sa približne od 13. storočia týčil hrad.

V chotári stál hrad Teplica. Hrad sa približne od 13. storočia týčil nad obcou Sklené Teplice. Okrem názvu hrad Teplica sa možno stretnúť s pomenovaním Sklenoteplický hrad, Pustý hrad alebo Červený hrad. O vzniku pevnosti nie sú spoľahlivé písomné zmienky, údajne ju založili templári. Strážil cestu vedúcu do Banskej Štiavnice, v ktorej sa ťažili drahé kovy. Známky povrchovej ťažby zlata sú viditeľné aj v okolí hradu. V 15. storočí prešiel veľkou prestavbou. Postupom času strácal svoj význam. Poslednú významnú úlohou zohral v bojoch proti tureckým nájazdom. V 17. storočí bol opustený a začal sa rozpadať. Dielo skazy dokončili v roku 1811 obyvatelia Sklených Teplíc, ktorí hrad rozobrali z dôvodu potreby materiálu na stavbu kostola. Dnes sú z hradu viditeľné len základy a podzemné časti. Vrchol hradného kopca je porastený hustým lesným porastom, ktorý bráni lepším výhľadom na okolie.

Legenda o zlatom poklade na hrade.

Pomenovanie Červený hrad súvisí pravdepodobne z obdobia, keď hrad obývali červení mnísi. Legenda hovorí, že jeden z mníchov na hrade zakopal poklad ukrytý v hlinenom džbáne. Jeho duch ho vraj stráži dodnes, pretože poklad údajne zatiaľ nikdy nebol objavený.