František Kovár
Zrúcanina hradu Pajštún neďaleko Bratislavy patrí do sústavy pohraničných hradov, ktoré v Malých Karpatoch preberali od 13. storočia funkciu ochrany severozápadných hraníc uhorského štátu. Hrad Pajštún bola prvá zrúcanina, ktorú som v živote navštívil už ako žiak základnej školy v roku 1975.
Prvý krát na Pajštúne v r. 1975. Fotoarchív: František Kovár
Vznik hradu nie je presne známy a je rozlične interpretovaný.
Počiatočná história hradu nie je veľmi známa, v literatúre sa opisujú rôzne počiatky. Historické údaje sa môžu prelínať aj s bývalým stupavským vodným hradom. Niektorí bádatelia hrad Pajštún stotožňujú s hradom Stupava, ktorý v roku 1271 dobyli vojska českého kráľa Přemysla Otakara. Iný názor hovorí o tom, že hrad vybudoval Rugerius z Tallesbrunnu v poslednej tretine 13. storočia. Hrad mal byť pomenovaný ako Peilenstein, z čoho malo vzniknúť jeho terajšie slovenské pomenovanie Pajštún. Podľa známych záznamov sa dá s istotou povedať, že hrad stál už pred rokom 1390, keď kráľ Žigmund daroval hrad Pajštún do dedičného vlastníctva Petrovi z rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka. V roku 1543 mal hrad v prechodnej zálohe Gašpar Serédy. V roku 1552 dostal Pajštún do užívania verný prívrženec kráľa Ferdinanda I., bratislavský župan Eck Salm. O niekoľko desiatok rokov hrad už patrí Mikulášovi Pálffymu, ktorý v roku 1600 zomrel.
Záhadné hlavy. Fotoarchív: František Kovár
Koniec hradu prišiel s napoleonskými vojnami.
Tri roky po smrti Mikuláša, vdova Mária Fuggerová so synmi obdržala na Pajštún kráľovskú donáciu a v roku 1619 Pajštún pri delení majetku medzi súrodencami pripadol Pavlovi. Pavol Pálffy bol vzdelaný a rozhľadený šľachtic, ktorý dosiahol hodnosť uhorského palatína. V štyridsiatych rokoch 17. storočia Pajštún prestaval. Na prestavbe sa podieľali talianski majstri, ktorí v tom čase pôsobili v habsburskej monarchii. Zásah blesku spôsobil na hrade požiar, hrad opravili a v polovici 18. storočia stále obývateľný. Koniec hradu prišiel s napoleonskými vojnami. Počas ťaženia proti Viedni, v júni 1809 napoleonské vojská obsadili aj hrad Pajštún. Pred odchodom z hradu ho vojaci vyhodili do povetria a od vtedy už len chátral.
Rok asi 1685. Fotoarchív: František Kovár
Kto chce stretnúť rytiera na bielom koni mal by na hrade prespať.
Aký by to bol, keby nemal svoje legendy a povesti. Traduje sa napríklad príbeh, že vždy o polnoci okolo hradu jazdí divokým cvalom rytier na bielom koni a následne zmizne v priepasti. V inej legende sa spomína Gašpar Serédy, prezývaný aj Gašpar smutný, bol veľmi nešťastný a nebolo možné ho žiadnym spôsobom rozveseliť. Kastelán Strajchel preto zvolal radu starších, kde sa rozhodli, že pošlú samotnému pekelníkovi list. Požiadajú ho o šaša, ktorý by ich pána aspoň raz rozosmial. Čertov však požiadavka urazila a na hrade sa zjavil prezlečený čert Rumo. Bol natoľko zábavný, že pána úprimne rozosmial. Keď však Rumo splnil svoju úlohu, vzal všetkých so sebou do pekla.
Vstup do hradu. Fotoarchív: František Kovár
Krutého kastelána si vzal čert do pekla.
Traduje sa aj príbeh o krutom kastelánovi. Chudobnému dedinčanovi Lackovi zomierala žena a tak chcel poprosiť hradného lekára o pomoc. Kastelán Tupík sa však rozhodol, že chudobnému Lackovi nepomôže, pretože ho vyrušil zo spánku. Zúfalý dedinčan však požiadal o pomoc hradného ducha a na to neskôr kastelán doplatil. Lackova žena sa síce uzdravila, ale pomstychtivý kastelán chcel dedinčana silou mocou potrestať. Na truc ho poslal ku grófovi Erdodymu s listom a mal sa do hodiny vrátiť s odpoveďou, čo sa nedalo stihnúť. Hradný duch mu však opäť pomohol a ku grófovi ho vzal čarovný koč ťahaný samotným čertom. A po návrate si vzal kastelána so sebou do pekla.
Torzo hradných múrov. Fotoarchív: František Kovár
