Dedinu zničila ekologická katastrofa, zostal len kostol a starý cintorín.
Na území obce sa nachádzalo sídlisko a pohrebisko lužickej kultúry z mladšej doby bronzovej, ktoré je významné z historického hľadiska. V písomnom zázname beňadického opátstva sa spomína v r. 1253 ako terra Apáthy de Grana. Obyvatelia osady sa prevažne venovali poľnohospodárstvu, ale aj furmanke, obchodovaniu. Blízkosť Hrona priviedla ľudí aj k pltníctvu.
História obce bola rušná.
Osud obce Horné Opatovce nebol jednoduchý. Trpela častými lúpežnými vpádmi šášovských kastelánov. V dôsledku polohy obce (v blízkosti križovatky ciest smerom na Zvolen, Kremnicu, Banskú Štiavnicu a Hronský Beňadik) bola svedkom rôznych vojnových ťažení a drancovania počnúc tureckým. V 17. a 18. storočí to boli boje medzi cisárskymi a povstaleckými vojskami, ako aj rôzne vojenské ťaženia smerom na Kremnicu. V novodobejšej histórii 1. a 2. svetová vojna. Mnohé tieto útrapy obec poškodili, ale nikdy ju nezničili. Čo už sa nedá povedať o 50 a 60 rokoch minulého storočia.
Výstavbou Kovohút Hron sa začal zánik obce.
V decembri roku 1950 bolo prijaté uznesenie československej vlády v Prahe o zriadení Kovohút Hron vo Sv. Kríži nad Hronom. Samotné rozhodnutie o výstavbe hlinikárne v Československu a jej umiestnení na katastrálnom území obce Horné Opatovce malo politické a vojensko-strategické dôvody (miesto bolo údajne vybrané na odporúčanie vtedajších sovietskych expertov). Bol to následok rozdelenia Európy po roku 1948, keď na dovoz hliníka do Československa bolo uvalené embargo. Celý projekt bol prísne utajený a občania, ktorým na pozemkoch vymeriavali miesto pre novú továreň, ani nevedeli čo sa v nej bude vyrábať. Z katastra obce Horné Opatovce bolo za veľmi nízke ceny vykúpené 160 hektárov pozemkov pre budúcu hlinikáreň.
Ekologická katastrofa sa začala po 29. auguste 1953.
Prípravné stavebné práce sa začali v jarných mesiacoch roku 1951 a už 29. augusta 1953 bol závod dokončený a začal sa vyrábať prvý elektrolytický hliník. Výroba hliníka priniesla závažné problémy, ktoré ako keby nebol nikto predpokladal. Najvážnejším problémom bola práve elektrolytická výroba hliníka. Z jeho výroby sa dostávali do ovzdušia exhaláty fluóru, polycyklické uhľovodíky (dechty), prach s obsahom oxidu hlinitého a uhlíka, oxid uhoľnatý a uhličitý. V tom čase nebolo plne zabezpečené ich zachytenie a likvidácia, čím zamorovali životné prostredie v šírom okolí závodu. Dedinu zničila ekologická katastrofa.
V obci niečo nie je v poriadku.
Zamorovanie a poškodzovanie životného prostredia sa v najväčšej miere prejavilo na zlej ekologickej situácií v obci Horné Opatovce. Obec bola len niekoľko stoviek metrov od hlinikárne a navyše v smere prevládajúcich vetrov. To, že niečo nie je v poriadku, po spustení výroby hliníka, si začali všímať aj samotní obyvatelia obce. Okná po umytí boli v krátkom čase opäť špinavé, deti ktoré sa hrali vonku prichádzali domov ufúľané, čoraz viac boli chorľavé. Nemohli vonku sušiť opranú bielizeň. Všetko pokrývala čierna mastná hmota. Neskôr sa tento stav začal prejavovať aj na živočíchoch. Dobytok počas pastvy nevládal stáť na nohách, začali hynúť včely a aj ostatný hmyz. Postupne prestali rodiť aj stromy. Čerstvý sneh v zime bol čoskoro po napadaní čierny.
V roku 1960 sa rozhodlo o likvidácii obce.
Aj keď sa v hlinikárni postupne robili rôzne opatrenia na zníženie emisií, začalo sa v rokoch uvažovať o presídlení obce. V roku 1960 československá vláda prijala uznesenie o likvidácii dediny. V tom čase žilo v obci takmer 1400 obyvateľov v 228 domoch. Toto rozhodnutie zmenilo životy všetkým Opatovčanom. Postupné vysťahovanie dediny trvalo takmer 10 rokov. Ľudia sa sťahovali, využívajúc na to skromné náhrady za domy, hlavne podľa svojho zamestnania. Bolo to najmä do Žiaru nad Hronom a Hliníka nad Hronom, ale aj po celej republike. Bývalá vláda Československej socialistickej republiky uznesením č. 188 rozhodla o likvidácii obce k 31. júlu 1969. Týmto aktom bola jedna z najstarších obci, v Pohronskom regióne, vymazaná z vtedajšej mapy Československa.
Z obce dodnes zostal len kostol a starý cintorín.
Dnes už bývalú dedinu, ktorá bolo svojho času jednou z najväčších v Žiarskej kotline, pripomína len kostol, ktorý je v súčasnosti kultúrnou pamiatkou a cintorín pri súčasnom závode. Po roku 1989 sa okolo kostola začali sústreďovať rodáci, ktorí boli v minulosti vysťahovaní. Založili občianske združenie ktoré sa zameralo na záchranu kostola sv. Vavrinca, ktorý akoby zázrakom ešte zostal stáť. Každoročne organizujú stretnutie rodákov. To je však už novodobá história zaniknutej obce o ktorej sa dočítate nabudúce.
